Výskyt násilia v televíznych programoch je presvedčivo doložený. Howard Gardner spolu so svojimi spolupracovníkmi analyzoval vzorky všetkých hlavných amerických kanálov od roku 1967 až do roku 1980 a výsledok ich výskumu bol viac než zaujímavý. Vyhodnotili výskyt násilných činov a epizód v rôznych typoch programov. Násilie definovali ako použitie fyzickej sily či hrozbu jej použitia voči sebe alebo druhým osobám, smerujúcu k ublíženiu alebo smrti. Asi osemdesiat percent televíznych programov obsahovalo takéto násilné epizódy v priemere až sedem a pol-krát. Programy pre deti boli ešte násilnejšie, aj napriek tomu, že sa v nich až tak často nezabíjalo. Najväčší počet násilných činov a epizód sa vyskytoval v kreslených filmoch.
V drámach s kriminálnou zápletkou, v ktorých sa objavuje násilie a taktiež vo viacerých kreslených filmoch, býva ústredným motívom spravodlivosť a trest. Policajné vyšetrovanie na televíznej obrazovke sa obvykle končí potrestaním vinníka a aj násilnícke alebo zlé postavičky v animovaných filmoch obvykle dostanú to, čo si zaslúžia. Za samotné sledovanie zobrazovaného násilia sa však nedá automaticky vyvodzovať, že povedie k priamej imitácii. Diváci môžu byť totiž ovplyvnení aj morálnym posolstvom, že zlo bude nakoniec potrestané. Nechtiac propagovať násilie na televíznych obrazovkách preto predstavuje dvojsečnú zbraň.
Ešte pred niekoľkými rokmi som aj ja s radosťou sledovala animované rozprávky. Boli iné. Iné ako tie americké. Hlavní hrdinovia riešili svoje spory s rozumom, vtipom a aj srdcom. Sprievodcom v takomto svete rozprávok sa každú nedeľu o 7:40 hod. stával Kuko. Preto ma vyslovene zarmútilo, keď som minulý rok videla reklamné letáky na nový druh videohier, na ktorých sa Kuko ocitol v smetnom koši. Heslo tejto reklamnej kampane si už presne nepamätám, ale nemyslím si, že si Kuko zaslúžil takúto medializáciu